Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Slováci proti Molotovovej línii

23. 1. 2008

Slováci proti Molotovovej línii I.

Molotovova línia bolo pásmo železobetónových opevnení, ktoré bolo v rokoch 1940 – 1941 budované na nových západných hraniciach bývalého Sovietskeho zväzu po rozdelení Poľska medzi Veľkonemeckú ríšu a Sovietsky zväz v roku 1939. Táto línia bola budovaná len na hraniciach s novým susedom, ktorým bola od jesene 1939 Veľkonemecká ríša. Línia sa začala budovať na začiatku roka 1940. Do začiatku sovietsko-nemeckej vojny bolo na celej hranici postavených asi 2 500 železobetónových objektov, z ktorých 1 000 bolo vyzbrojených pevnostným delostrelectvom a ostatné 1 500 guľometmi. Na výstavbe opevnení denne pracovalo takmer 140 000 osôb. Práce súril samotný Stalin. Kvôli urýchlenému vyzbrojeniu postavených objektov Molotovovej línie bola demontovaná časť delostreleckej výzbroje Stalinovej línie, ktorá bola vybudovaná na starých hraniciach ZSSR. Tieto zbrane boli odoslané na nové hranice a staré opevnené priestory boli čiastočne zakonzervované a čiastočne zničené!

 

Z vojenského hľadiska bola Molotovova línia zaujímavým projektom. V porovnaní so Stalinovou líniou bola totiž „iba riedkou reťazou neefektívnych opevnení,“ ktoré boli navyše budované na druhoradých smeroch tak, aby ich protivník mohol vidieť (to znamená priamo na hraniciach). Navyše nemala zabezpečovacie pásmo, mínové polia a ďalšie ženijné zátarasy, ktoré mali podobné opevnené línie budované v medzivojnovom období vo Francúzsku (Maginotova línia), Fínsku (Mannerheimova línia) a Česko-Slovensku. Chýbala aj tylová obranná čiara (jej výstavba nebola ani plánovaná), ktorá by líniu chránila pred prípadným útokom odzadu.

Betónové bunkre Molotovovej línie väčšinou neboli zapustené do zeme ani maskované. Všetky uvedené nedostatky Molotovovej línie kritizoval na porade u Stalina v januári 1941 vtedajší veliteľ Kyjevského zvláštneho vojenského okruhu gen. Georgij Konstantinovič Žukov. Bol ale uzemnený informáciou, že opevnené priestory sa budujú podľa schválených plánov Hlavnej vojenskej rady a stavbu priamo vedie námestník ľudového komisára obrany maršal B. M. Šapošnikov. Je zaujímavé, že hoci Ukrajinu považoval generálny štáb Červenej armády za miesto možného hlavného úderu Wehrmachtu, na výstavbu Molotovovej línie na území Ukrajiny vyčlenil iba 9% celkových nákladov! Celá táto línia bola totiž budovaná ako „úmyselná demonštrácia,“ ktorá mala maskovať sovietske ofenzívne plány. Tomuto zámeru bola prispôsobená aj celková koncepcia budovania obranných stavieb Molotovovej línie, ktorá bola považovaná za „ofenzívnu líniu.“


Protitankové a protipechotné prekážky na východnom brehu rieky San v predpolí Molotovovel línie v okolí mesta Sanok. (SNA)

Od mesta Sanok smerom na obce Zaluž a Lesko bolo vybudované súvislé pásmo železobetónových bunkrov, ktoré boli stupňovite rozmiestnené vo vzdialenosti 200–300 m jeden od druhého. Mohli tak paľbou ovládať údolie rieky San, všetky lepšie prechody cez rieku a poskytovať jeden druhému vzájomnú palebnú podporu. Jednotlivé bunkre mali byť prepojené hlbokými podzemnými zákopmi a mali mať aj telefonické spojenie. Tieto spojenia však ešte neboli vybudované.

V niektorých úsekoch ale boli vykopané 2 m hlboké a 3 m široké protitankové priekopy, alebo boli natiahnuté drôtené prekážky. Bunkre vybudované v priestore Sanoku boli jedno, dvoj alebo trojposchodové s posádkami v počte 4, 12, 15, 18, alebo až 27 mužov. Najrozšírenejšie bunkre boli jednoposchodové typu M, ktoré boli vyzbrojené dvoma, troma a zriedkavo aj štyrmi ťažkými guľometmi Maxim. Stavali sa aj dvojposchodové bunkre typu B vyzbrojené guľometmi, ktoré mali v podzemí priestory pre oddych posádky. Niektoré z nich boli vyzbrojené dvoma pevnostnými protitankovými kanónmi kalibru 45 mm. Najmohutnejšie boli trojposchodové bunkre vyzbrojené najčastejšie dvoma a zriedkavo aj štyrmi kanónmi kalibru 76,2 mm. Vyskytovali sa aj bunkre s kombinovanou guľometnou a kanónovou výzbrojou. Väčšie bunkre boli vybavené pancierovými zvonmi určenými na pozorovanie okolia. Hrúbka železobetónových stien týchto bunkrov dosahovala 1,5 m a stropu 1 m.

To ich robilo odolnými voči paľbe kanónov kalibru 120–150 mm. V mnohých prípadoch bol železobetón ešte zvnútra olemovaný vrstvou surovej gumy, ktorá ťažko prepúšťala strely a tlmila nárazy ťažkých granátov na steny bunkra. Samozrejmosťou u väčších bunkrov bolo ventilačné zariadenie, periskopy a hermetické uzávery medzi poschodiami, ktoré posádke umožňovali prežiť aj útok chemickými zbraňami. V podzemí boli sklady potravín a streliva, umožňujúce viesť posádke boj v úplnej izolácii niekoľko dní. Komunistický režim si navyše zabezpečil lojalitu posádok niektorých bunkrov tak, že pancierové dvere boli zvonku uzamknuté a posádky tak boli nútené bojovať či chceli alebo nechceli až do konca.

Posádky bunkrov v okolí Sanoku a Leska tvorili príslušníci pevnostných útvarov 10. opevneného priestoru sovietskej 12. armády. Po začatí nemeckej invázie 22. júna 1941 na niektorých miestach zadržali prvý nemecký nápor. Po niekoľkých dňoch bojov však boli títo vojaci sovietskym velením fakticky obetovaní. Ako posledný totiž v noci z 26. na 27. júna, kryjúc ústup 72. horskej streleckej divízie, z hranice ustúpil 93. pohraničný útvar NKVD (mjr. V. A. Abyzov). Hoci Molotovova línia južne od Sanoku nebola zďaleka dokončená (okrem nefungujúceho spojenia medzi bunkrami neboli dokončené ani protitankové a protipechotné prekážky, niektoré bunkre neboli dostavané a úplne chýbalo zabezpečenie z tyla) a stále na nej prebiehali stavebné práce (okolo mnohých bunkrov sa ešte nachádzali lešenia, zvyšky stavebných materiálov a ohrád), stala sa vážnou prekážkou pre postup peších a zaisťovacích divízií nemeckej 17. armády (generál pechoty Carl-Heinrich von Stülpnagel).


Osobné autá veliteľstva bojovej skupiny „Coretti“ zničené guľometnou paľbou zo zdanlivo opustených bunkrov. (AM SNP)

Súčasťou tejto armády bola od 24. júna 1941 aj slovenská Rýchla skupina (RS). Bola to improvizovaná motorizovaná jednotka, ktorá bola do vojny proti Sovietskemu zväzu vyslaná ako vôbec prvý útvar slovenskej armády. Takticky bola podriadená nemeckej 17. armáde. Slovenské vojenské a politické vedenie jej urýchleným nasadením chcelo predbehnúť Maďarsko, ktoré si svojou účasťou na vojne proti Juhoslávii upevnilo pozície vo vzťahu k Veľkonemeckej ríši, v tom čase dominantnej mocnosti Európy. Skorším vstupom do vojny malo Slovensko získať sympatie Nemecka v spore o Maďarskom okupované územia na juhu a východe krajiny. RS mala celkom 1 910 mužov, 23 kanónov proti útočnej vozbe (KPÚV) vz. 37 M kalibru 37 mm, 4 horské kanóny vz. 15 kalibru 75 mm, 9 ľahkých húfnic vz. 30 kalibru 100 mm, 3 obrnené autá OA vz. 30 a 47 tankov (30 LT-35, 10 LT-38 a 7 LT-40). Bola jediným plne motorizovaným zväzkom vyzbrojeným tankami v celej armáde gen. von Stülpnagela! Svoj krst ohňom absolvovala 26. júna pri obci Wojtková, kde stratila svojho prvého padlého a získala prvých troch sovietskych zajatcov.

Keďže 454. zaisťovacia divízia (ZD) nemeckej 17. armády stále nedokázala postúpiť cez Sanok na východ, bol 27. júna zmenený smer postupu RS na západ. RS bola podriadená nemeckej bojovej skupine plk. Julia Corettiho (zaisťovací pluk 4, bojová skupina pplk. Baath, policajný pluk 303 a slovenská RS), ktorá sa už nachádzala na východnom brehu rieky San v tyle sovietskych opevnení. Jej úlohou bolo zabezpečiť sa najprv proti prípadnému sovietskemu útoku od juhu a východu, pretože od sovietskych jednotiek pri Rybotyczi a Wojtkowej sa očakávali útočné zámery (tie však práve v ten deň dostali rozkaz k ústupu). Potom mala zaútočiť na sovietske opevnenia od východu a umožniť tak oproti útočiacej 454. ZD prekonať rieku. Corettiho skupina mala spolupracovať aj so vzdušným prieskumom. V rámci 454. ZD bola nasadená aj slovenská jazdecká eskadróna, ktorá mala po prekročení Sanu doplniť bojovú skupinu plk. Corettiho. RS dostala rozkaz postupovať po osi Kuzmina – Tyrawa Woloska – Zalusz. Predvoj tvorili dve OA vz. 30 ťažkej eskadróny JPO 2, dve čaty tankov 2. tankovej roty a jedna čata KPÚV. V hlavnom voji bola cyklistická eskadróna, II/6 prápor a zvyšok tankových jednotiek (čata tankov 3. tankovej roty a štyri KPÚV boli dočasne podriadené nemeckému II/4 práporu pri obci Roztoka a pripojili sa k RS neskôr). Trény zostali vzadu. Preskupenie zabezpečil II. prápor a 8. rota nemeckého peš. pl. 4 na okraji Kuzminy a severozápadnom okraji Roztoky. RS zahájila postup o 10.00 h. Postup prebiehal bez problémov, okrem malého incidentu pri obci Tyrawa Woloska, kde na slovenské jednotky zahájil paľbu oddiel asi 150 sovietskych vojakov. Postup sa však nezastavil, pretože táto sovietska jednotka pred tankami RS rýchlo ustúpila smerom k obci Rakowa. Čelné jednotky RS potom dosiahli o 13.00 h. Zaluž (Zalusz), vzdialenú asi 10 km východne od Sanoku. Slovenské jednotky sa tak dostali do opevneného pásma, ktoré bolo neoficiálne nazývané Molotovova línia. Železobetónové bunkre boli postavené na východnom brehu rieky San so strieľňami otočenými na západ proti nemeckému územiu. RS tak prišla k týmto opevneniam odzadu, kde boli najviac zraniteľné. Zo Zaluže mali hlavné sily RS postupovať na Lesko (asi 10 km južne od Zaluže) a slabšia prieskumná časť RS spolu so štábom veliteľstva bojovej skupiny Coretti mala vyraziť do Sanoku proti hlavným postaveniam pevnostnej línie.


Bunker vyzbrojený dvoma pevnostnými kanónmi kalibru 45 mm. (Archív autora)

Keďže 454. ZD tieto opevnenia nedokázala prekonať čelným útokom, bola RS nasadená k útoku z tyla, aby uvoľnila cestu tejto divízii cez Molotovovu líniu na východ. Ako prvá vyrazila zo Zaluže smerom na Sanok skupina nemeckých cyklistov, ktorá preskúmala prvý bunker západne od Zaluže. Keďže zistila, že bunker je prázdny, vystrelila tri biele rakety na znamenie, že cesta je voľná. V domnienke, že aj ostatné bunkre nebudú obsadené, vyrazila o 13.45 h. zo Zaluže prieskumná časť RS na čele so štábom veliteľstva bojovej skupiny Coretti. V bunkroch, ktoré sa najprv zdali prázdne, však bolo zajatých 10 sovietskych vojakov (vrátane poručíka, ktorý si ešte v bunkri strhol svoje výložky). Nemecké automobily sa medzitým asi 700 m západne od križovatky ciest na Zaluž dostali do paľby ďalších sovietskych bunkrov. Ich paľba zapálila 6 nemeckých štábnych vozidiel. Nemeckí dôstojníci a poddôstojníci sa rýchlo snažili ukryť pred paľbou v priekope pri ceste. Veliteľ RS plk. Rudolf Pilfousek vyrazil za prieskumnou skupinou a keď zistil, že jedno nemecké osobné štábne vozidlo horí, nariadil npor. Jánovi Strakovi aby išiel k najbližšiemu bunkru a vyzval sovietskych vojakov, aby sa vzdali. Npor. Straka rozkaz splnil a mal obrovské šťastie, že ho hneď nezabili. Z bunkra vyšiel štábny poručík Červenej armády so zdvihnutými rukami, za ním 22 vojakov a 2 telefonistky. Posádky niektorých ďalších bunkrov sa pokúsili ujsť do blízkych lesov.

Streľba medzi prieskumnou skupinou a sovietskymi bunkrami však neprestávala. Pilfousek preto osobne prevzal velenie na trase Záluž – Sanok a do tohto smeru presunul aj hlavné sily RS. Na Lesko poslal len slabú prieskumnú skupinu (jedna čata tankov, čata KPÚV a čata pechoty), hoci podľa pôvodného rozkazu mali týmto smerom postupovať hlavné sily RS. Táto prieskumná skupina narazila v okolí Leska na silný odpor ďalších opevnení. Ukázalo sa, že ďalší postup tým smerom je nemožný, pretože v okolí Leska boli ťažké opevnenia na zničenie ktorých nemala RS žiadne prostriedky.


Vyhorený LT-38 (V-3006) des. Karola Penciaka zničený pri Zaluži. (Archív autora)

Práve v čase prepadu nemeckých štábnych vozidiel stála pred kostolom v Zaluži v prúde 2. tanková rota npor.útv. Štefana Vanču, pripravená vyraziť na Lesko. Keď posádky sovietskych bunkrov zahájili paľbu, niektoré zblúdilé strely začali lietať ponad dedinu. Npor. Vančo sa so svojim tankom LT-40 pohol opatrne dopredu, aby zistil čo sa pred obcou deje. Za chvíľu však dostal rozkaz: „Nepriateľ vpravo, tanky hneď dopredu...“ Ihneď sa dostavil k veliteľovi práporu útočnej vozby mjr.útv. Jozefovi Dobrotkovi, ktorý mu nariadil vyslať na zdolanie sovietskych odporov dve čaty tankov. Npor. Vančo poslal do útoku 1. čatu npor. Jána Kukliša (5 tankov LT-38) a 2. čatu por. Pavla Chlebuša (5 tankov LT-35). Tanky zišli z cesty a cez pole osiate ražou, v ktorej boli drôtené prekážky a zákopy, postupovali na návršie, kde sa nachádzali poľné i stále opevnenia. Za tankami postupovala pechota, ktorá sa za nimi kryla pred sovietskou paľbou.

Ďalšie pešie jednotky postupovali k bunkrom odzadu cez les. Bunkre zahájili paľbu, ale tanky rýchlo dosiahli sovietske zákopy a vyhnali odtiaľ sovietskych pešiakov, ktorí sa rozutekali. Potom zahájili paľbu do strielní bunkrov. Tá bola síce málo účinná, ale pechota ju využila na priblíženie sa k niektorým bunkrom. Čata por. Chlebuša zostala podporovať pechotu paľbou na vzdialenejšie bunkre, zatiaľ čo čata npor. Kukliša sa stiahla za svah a vrátila sa do obce. Mjr. Dobrotka ju na základe rozkazu plk. Pilfouska ihneď vyslal na prieskum ostreľovanej cesty.

Na ceste pred bunkrami už bolo rozstrieľaných niekoľko nemeckých osobných áut. Nemeckí dôstojníci a poddôstojníci veliteľstva bojovej skupiny Coretti ležali v priekope a v hustej guľometnej paľbe sa nemohli pohnúť. Čakali na zotmenie, aby sa odplazili z dosahu guľometnej paľby sovietskych bunkrov. Cesta zo Zaluže na Sanok išla cez mierny hrebeň, na odvrátenej strane ktorého bol neobjavený sovietsky bunker s dvoma kanónmi kalibru 76,2 mm. Tanky LT-38 por. Kukliša sa zoradili na konci Zaluže, pričom tank veliteľa čaty vyrazil ako prvý. Por. Kukliš nariadil vodičovi tanku des. Viktorovi Dokupilovi, aby tesne pred vrcholom návršia tank zastavil. Z vežového postavenia preskúmal terén a videl, ako bola Praga AV dôstojníka nemeckej misie kpt. Schwarszhaubta ostreľovaná ťažkými guľometmi. Por. Kukliš videl, že posádka auta sa ukryla v priekope a auto samotné bolo zakrátko zapálené delostreleckým granátom. Ihneď sa rozhodol vyraziť vpred. Akonáhle vyšiel na hrebeň návršia jeho LT-38 sa dostal do guľometnej paľby bunkra pri pravom okraji cesty, ktorý zapálil aj nemecké autá. Vodič des. Dokupil zrazu pred rýchlo postupujúcim tankom uvidel horiace nemecké auto a v snahe vyhnúť sa mu zišiel v prudkej zákrute na mäkký okraj cesty. Cesta však neuniesla váhu tanku, jej okraj sa zosunul a tank sa prevrátil na bok do priekopy, kde poskytoval výborný terč pre sovietskych obrancov. Por. Kukliš nariadil posádke opustiť vozidlo a ukryť sa do priekopy na ľavej strane cesty, pretože guľomety z bunkrov opäť spustili paľbu. Šťastím pre celú posádku bolo, že uviazli ešte pre zákrutou, za ktorou už bola cesta ostreľovaná spomenutým bunkrom s dvoma 76,2 mm kanónmi. Por. Kukliš a nabíjač des. Viliam Schneider zostali v priekope, zatiaľ čo des. Dokúpil sa snažil dostať do obce, aby hlásil vzniknutú situáciu npor. Vančovi. Po veľkej námahe sa mu podarilo dostať k slovenskej pechote a odtiaľ priamo do obce k veliteľovi roty, ktorého informoval o nehode svojho tanku. Npor. Vančo ihneď vyrazil so svojim LT-40 na miesto nehody.


Provizórny hrob posádky Penciakovho tanku neďaleko miesta, kde prišla o život. V pozadí je tank, v ktorom zhoreli. (AM SNP)

Medzitým však vyrazil na pomoc veliteľovi čaty por. Kuklišovi LT-38 pod velením des. Karola Penciaka. Predbehol prevrátený stroj veliteľa čaty, v zákrute však musel spomaliť rýchlosť, aby nedopadol ako jeho veliteľ. Presne v tom okamihu dostal zásah zo 76,2 mm kanóna do priestoru vodiča, ktorý bol okamžite mŕtvy. Bunker bol totiž postavený na takom mieste, aby jeho dva 76,2 mm kanóny kontrolovali práve zákrutu a výjazd z nej. Po prvom výstrele nasledovalo v rýchlom slede ďalších 5 výstrelov, ktoré zasiahli pravú stranu tanku. Tank začal horieť. Jeho posádka (veliteľ des. Karol Penciak, vodič strel. Štefan Galbavý, strelec strel. Ľudovít Makovický a rádiotelegrafista strel. František Záň) celá zahynula. Boli to prví príslušníci Púočnej vozby, ktorí zahynuli v boji na východnom fronte. Ich LT-38 (č. V-3006) bol prvým zničeným tankom slovenskej armády v ťažení proti ZSSR. Krátko po tejto tragédii dorazil na miesto boja po divokej jazde popri pechote a veliteľstve RS aj LT-40 veliteľa 2. tankovej roty npor. Štefana Vanča. Najprv sa zastavil pri prevrátenom LT-38 por. Kukliša a volal ho, aby nastúpil do jeho stroja s tým, že ho odvezie späť. Por. Kukliš v šoku odmietol a prosil veliteľa, aby sa rýchlo otočil a šiel späť. Npor. Vančo mu teda ukázal únikovú cestu cez opustený sovietsky zákop, vzal jedného nemeckého poddôstojníka k boku tanku a zúrivo strieľajúc do strielní bunkra zo svojich guľometov sa s ním vrátil späť.

Potom sa opäť otočil a vyrazil dopredu k horiacemu tanku, aby zistil či sa niekomu z posádky podarilo prežiť. Vodičovi nariadil, aby zašiel za horiaci tank. Vodič v rozrušení nezvládol riadenie a Vančov LT-40 minul zničený LT-38 a tiež zapadol do priekopy. Posádka sa na rozkaz npor. Vanču pokúsila odkopať zem spod pásu, aby tank mohol cúvnuť na cestu. V tom momente sa už ozvali aj sovietske guľomety, ktoré začali pracujúcu posádku ostreľovať. Strelec des. Šuchter ešte stihol pribehnúť k horiacemu LT-38 a zistil, že vo vnútri všetko horí. Vodič strel. Zachar potom tank naštartoval a podarilo sa mu s ním cúvnuť na cestu. Npor. Vančo a des. Šuchter skočili do stroja a celá posádka sa so svojim LT-40 vrátila bez zranenia späť do bezpečia.


Mjr.del. Ján Kallo (druhý sprava) pri prehliadke poschodového bunkra, ktorý bol získaný bez boja v nepoškodenom stave. (SNA)

Zatiaľ čo tankisti zamestnávali posádky bunkrov spredu, odzadu sa k nim nepozorovane priblížili pešiaci a pionieri II/6 práporu. Zajatý sovietsky poručík sa ponúkol, že vyzve posádky všetkých bunkrov, aby sa vzdali. Keď sa ale priblížil k najbližšiemu bunkru bol zabitý guľometnou dávkou vystrelenou jeho obrancami. Slovenskí pešiaci a pionieri potom zahájili na bunkre čelný útok s podporou KPÚV vz. 37 a horských kanónov vz. 15. Húfnice vz. 30 I/11 del. oddielu ešte stále neboli k dispozícii, pretože oddiel bol nasadený v podriadení nemeckého 221. del. pluku na západnom brehu Sanu v oblasti Vielopolu. Pechota sa rozvinula do rojníc a postupovala k bunkrom. Pešiaci spočiatku postupovali opatrne prískokmi, ale keď sa z bunkrov neozvala paľba, rozbehli sa cez holé pole. Vtedy spustili obrancovia z bunkrov silnú guľometnú paľbu a asi 100 m pred bunkrami doslova „pribili“ slovenskú pechotu k zemi. Na opevnenia spustili silnú, avšak neúčinnú paľbu protitankové a horské kanóny. Krytí touto paľbou pešiaci ustúpili. Ukázalo sa, že čelný útok bez silného delostrelectva je nezmyselný. Slovenské jednotky navyše nedostali ani sľúbenú podporu 8 strmhlavých bombardérov Ju-87, ktoré by nedostatok vhodného delostrelectva čiastočne vykompenzovali. Sovietski obrancovia odsúdení vlastným velením na smrť sa tvrdo bránili. Morálka a bojová nálada však bola veľmi dobrá aj medzi slovenskými vojakmi. Velenie RS s uspokojením konštatovalo, že odvaha a nadšenie vojakov boli na „vysokom vzostupe“: „Napriek nedostatočnému odpočinku a nedostatočnému stravovaniu chlapci sa statočne premáhali. Ich výkony boli obdivuhodné.“


Vyprosťovanie vraku LT-38 des. Karola Penciaka. Za vojakom celkom vľavo vidno bunker, z ktorého bol tank zničený. (SNA)

Zničením bunkrov boli po neúspechu pechoty poverené ženijné jednotky, ktoré sa k nim už skôr priblížili odzadu zalesneným terénom. Pomáhali im pritom aj niektorí sovietski zajatci. Pionieri sa rozdelili do malých skupín a zaútočili na bunkre s pomocou výbušnín. V boji, ktorý trval do 16.00 h. sa vyznamenal npor.jazd. Ladislav Lendvay, ktorý osobne viedol svoju skupinu proti jednému z bunkrov. Vďaka jeho rozhodnosti bol bunker bez strát rýchlo dobytý. Rovnako postupoval so svojimi vojakmi proti jednému z bunkrov aj npor. Vražda.

Odvážne si počínal čtk. Pavol Gallík, ktorý po vybúraní vchodu prvý vnikol do iného bunkra vyzbrojený len pištoľou, kde s pomocou ďalších vojakov svojho družstva zajal celú 12-člennú posádku bunkra. Ďalší bunker zasa padol zásluhou strel. Petra Gavlasa, ktorý sa v prudkej paľbe vyštveral na bunker, železnou tyčou nadvihol periskop a granátmi hodenými cez otvor periskopu bunker neutralizoval. Ten už bol potom rýchlo dobytý. Po niekoľko hodinovom boji bolo z 13 bunkrov v okolí Zaluže dobytých 9 a zvyšné 4 boli zablokované a strážené (3.–4. júla ich dobyli vojaci peš. pl. 5 od 2. divízie). Tri silné bunkre nebolo možné dobyť ani s podporou KPÚV a horských kanónov. Slovenské jednotky v tomto boji stratili 5 mŕtvych, 2 ranených, jeden zničený tank LT-38 a jedno osobné auto Praga AV. Bolo zajatých okolo 200 červenoarmejcov, väčšinou príslušníkov národov zo Strednej Ázie. Zničený LT-38 des. Penciaka bol neskôr zbavený kolies a postavený na betónový podstavec ako súčasť pamätníka padlým slovenským vojakom postavenom pri Zaluži. Uviaznutý LT-38 por. Kukliša bol po boji vyprostený iným vozidlom a opäť zaradený do výzbroje (nebol poškodený). Po skončení boja sa o 15.30 h. mohol do Zaluže konečne pešo vrátiť aj štáb bojovej skupiny Coretti, ktorá prišla o všetky svoje osobné vozidlá. Tie boli väčšinou zapálené a úplne zničené. Vchody do niektorých dobytých bunkrov, kde zostali neporušené funkčné zbrane a ostrá munícia, boli krátko po ich dobytí narýchlo zamurované.

Po prekonaní opevnenej línie okolo Zaluže obsadili jednotky RS do 19.00 h. priestor Olchowce – Monastirzec – Tyrawa Woloska a umožnili tak päť dní po začiatku operácie BARBAROSSA jednotkám 454. ZD konečne prekročiť rieku San. Veliteľ 454. ZD vyslovil slovenskej RS a jej veliteľovi uznanie za ich pomoc pri prekonaní rieky. Rýchla skupina mala byť na druhý deň zasadená smerom na Lesko, ktoré bolo jej pôvodným cieľom. V uvedenom priestore sa však nachádzali viacposchodové železobetónové bunkre, proti ktorým by neboli účinné ani 100 mm húfnice vz. 30. Preto bol smer jej postupu zmenený a RS dostala na 28. júna rozkaz postupovať na východ po osi Zalusz – Kuzmina – Kroscienko – Chyrow – Dobromil – Nw. Miasto Przemyskie – Bylice do priestoru Sadkowice – Koniuzski.

Jej úlohou bolo uzavrieť v tomto priestore všetky priechody na juh a juhovýchod a vyslať predsunutý oddiel do Komarna, ktorý tam mal obsadiť prechody cez rieku Verešica. RS už do ďalšej bojovej akcie nezasiahla a medzi 5. až 7. júlom 1941 bola doplnená a reorganizovaná na Rýchlu brigádu. Slovenskí vojaci zaradení do Rýchlej skupiny ukázali, že sú dobre vycvičení a schopní bojovníci. Dobytie železobetónových bunkrov bez špeciálnych zbraní, bez špeciálneho výcviku a bez podpory ťažkého delostrelectva bol úctyhodný výkon, pretože v tomto boji skupina nemohla uplatniť svoju prevahu v tankoch (ľahké tanky totiž bunkrom svojimi slabými kanónmi nemohli uškodiť). Nedobyté bunkre boli ponechané peším divíziám armádnej skupiny, ktorá sa od 22. júna formovala na Slovensku.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

dfgg

(daniel, 25. 9. 2009 21:48)

toje super